Chránené dielne môžu pomôcť aj ušetriť

Mali by hendikepovaní ľudia pracovať, alebo sa o nich majú postarať špeciálne inštitúcie? Na Slovensku sa táto téma veľmi nevynáša na denné svetlo. Aj firmy radšej zaplatia štátu pokutu, ako by sa mali akokoľvek angažovať. A to, čo sú chránené dielne a ako pri nich veľké firmy môžu nielen ušetriť, ale aj pomôcť, je tiež málo známa oblasť.

Keď s Martinou Justovou vchádzame do staršej poschodovej budovy v Zlatých Moravciach, obklopia nás hromady šatstva. „Tadiaľto sa dostaneme k chráneným dielňam, aj keď toto nie je ich súčasťou. Začínali sme ako občianske združenie, rozdávali sme šaty chudobným rodinám,“ gestikuluje M. Justová, riaditeľka a zakladateľka občianskeho združenia Maják. Po chvíli nám predstavuje šéfku chránených dielní. Dvojicu mladých žien by človek začlenil skôr do prostredia dynamického biznisu ako do sociálneho sektora. Prehľadom, ochotou riskovať aj zdravou dravosťou. „Tu je baliaci stroj, krajčírska dielňa, tu je administratíva a tu spájame kábliky pre firmu Danfoss,“ ukazujú rozsiahle priestory. Pestré podnikanie, ibaže je tu jedno ale. Ľudia, ktorých sme práve videli pracovať, by si inde prácu hľadali len ťažko. Bránia im v tom zdravotné alebo psychické problémy. Maják zastrešuje tri chránené dielne, v ktorých dáva hendikepovaným ľuďom možnosť pracovať. A ešte sa postará aj o prepustených z väzenia, ktorí u nich môžu začať s prácou okamžite.

Výrobky a služby chránených dielní odoberajú firmy, ktorým štát „odpustí“ pokutu za to, že sami nezamestnávajú hendikepovaných ľudí. Na každých dvadsať zamestnancov by totiž podľa zákona mali firmy zamestnávať jedného hendikepovaného. Ak to tak nie je, musia platiť pokutu alebo využívať služby chránených dielní. Zdalo by sa to ako obojstranne prospešný biznis. Skúsenosti chránených dielní však také optimistické nie sú.

chranene_dielne_01_strauch

Konkurencia inak

M. Justová v prvom rade poukazuje na to, že firmy nie vždy dobre chápu význam chránených dielní. Obyčajne sa stretáva s dvojakými postojmi. Alebo jej manažéri vo veľkých firmách povedia, že nemajú záujem a radšej zaplatia pokutu štátu, ako by tie isté peniaze mali dať konkrétnej chránenej dielni. Hovorí, že zrejme sa im nechce venovať administratíve, ktorá, aj keď je nenáročná, vyžaduje si o niečo viac práce ako zaplatenie pokuty.

Druhým problémom je (ne)konkurencieschopnosť. „Často sa podnikatelia pýtajú, či sme konkurencieschopní. Že si to dajú naceniť, urobia konkurz a keď sme najlacnejší, tak nás zoberú. Ale to je hlúposť. My nemôžeme byť najlacnejší, pretože keby sme boli, máme takých výborných ľudí, že sa o nich biznis sektor pobije. Ale tí ľudia sú u nás práve preto, že nie sú takí výkonní. Ich práca vôbec nie je najlacnejšia. V tomto dochádza k nepochopeniu. Aj preto štát poskytuje odpustenie pokuty, pretože podnikateľ objednávaním od chránených dielní nakupuje tam, kde to nie je najlacnejšie.“ Zakladateľka Majáka dopĺňa, že biznis a fungujúci trh sú mimoriadne dôležité, pretože potom môže žiť aj sociálny sektor. Ale úvahy, že chránené dielne majú byť konkurencieschopné a poraziť tradičný biznis, sú postavené na hlavu.

Sylvia Pastierová z firmy Danfoss zdôvodňuje, prečo sa im spolupráca s chránenou dielňou opláca: „Môžeme lepšie využiť vlastné zdroje a zároveň pomôcť zdravotne a sociálne hendikepovaným, pre ktorých sú chránené dielne jednou z mála šancí uplatniť sa na pracovnom trhu.“ Pri otázke, prečo s tým majú niektorí podnikatelia problém, uvažuje: „Je ťažké odpovedať za druhých. Myslíme si, že túto skutočnosť ovplyvňuje viacero faktorov. Slabá informovanosť zamestnávateľov, nedostatočná propagácia samotných chránených dielní. Problém vidíme aj v súčasnej dobe, keď je problematické zabezpečiť dostatok práce pre vlastných zamestnancov a o to zložitejšie je nájsť aktivity, ktorými by sme mohli pomôcť chránenej dielni. A v neposlednom rade ide aj o samotnú firemnú kultúru, ktorá sa na Slovensku ešte len buduje.“

Flexibilná neistota

M. Justová sa v tomto „biznise“ pohybuje už desať rokov. Zvykla si vraj zaspávať s tým, že nevie, či sa jej na druhý deň podarí získať peniaze pre päťdesiatich ľudí, ktorých zamestnáva a ktorí sú v práci na ňu odkázaní. Vyštudovaná sociálna pracovníčka a psychoterapeutka musí mesačne zohnať na fungovanie jej organizácie niekoľko desaťtisíc eur. Naučilo ju to flexibilite a dnes sa smeje, že by bola asi najlepší krízový manažér.

„Ak chceme prežiť, musíme sa vedieť rýchlo prispôsobiť. Okamžite meniť typy výroby. Vieme ,zrámovať‘ krajčírsku dielňu a vytvoriť dielňu iného typu. Jeden čas sme tu lepili topánky a všetky priestory sme prerobili na obuvnícku dielňu. Vieme urobiť všetko a okamžite. Hlavné je, aby sme prácu dostali.“

Keď komunikuje s novými firmami a vysvetľuje im prínosy spolupráce s chránenými dielňami, jedna z prvých otázok, ktorú dostáva, je, čo vedia robiť. „Ja sa spýtam, čo potrebujú.“

Martina uvažuje o tom, že možno by nevedeli urobiť všetko, napríklad činnosti či služby využívajúce veľké stroje, ktoré by sa im nezmestili do budovy. Následne sa však zamyslí, že vlastne ani to by nebol problém. Ak by dostali dlhodobú zákazku, vedeli by si prenajať väčšiu budovu.

Doping z kolektívu

Chránenú dielňu si dnes môže otvoriť aj podnikateľ. M. Justová však vysvetľuje, že je rozdiel, keď ju prevádzkuje občianske združenie, ako sú oni, a iné je, ak ju má bežná firma. „Dávame šancu aj ľuďom, ktorých by podnikateľské chránené dielne ani nezamestnali. Máme pracovníkov s veľmi ťažkými postihnutiami, sú tu ľudia s mentálnym postihnutím. Oni nie sú takí výkonní, aby ich chcel tradičný zamestnávateľ.“

Oplatí sa ľudí s postihnutím vôbec zamestnať? M. Justová vraví, že jednoznačne. Týmto ľuďom sa v práci zlepšuje zdravotný stav, pretože sú v dobrej psychickej pohode – ich skúsenosti s tým, že majú prácu, kolegov a sú užitoční, sú možno jedinečné v ich živote. Aj preto je u nich, prekvapujúco, minimum ‚péeniek‘. Vraj keby chránená dielňa súperila s hocijakou firmou so zdravými ľuďmi v tom, kto má menej práceneschopností, určite by Maják vyhral.

Aj preto sa podpora chránených dielní vypláca. Hendikepovanému človeku sa zlepšuje zdravotný stav a ušetria sa tým peniaze, ktoré by inak išli na drahé lieky či ústavnú starostlivosť. „Ibaže spoločnosť v tomto štáte ešte nie je nastavená tak, aby podporovala prevenciu. Máme zákon, na ktorý nie sú peniaze, ale politici sa chvália, že podporujú chránené dielne. A tak je celá zodpovednosť, ktorú by mala niesť spoločnosť, presunutá na samotné chránené dielne. Kto vraví, že u nás sa im darí, nech si jednu skúsi založiť,“ chmúri sa M. Justová a pridáva aj aktuálny príklad. Podvodmi zaváňajúce sociálne podniky nepostihli tých, ktorí podvod spáchali, ale tých poctivejších. Zvýšili sa kontroly a administratívna záťaž a v Majáku musia ďalšie peniaze vyčleniť len na človeka, ktorý bude mať administratívu na starosti.

Neskoro a rýchlo

Eva Cséfalvay, riaditeľka chránenej dielne Agentúra Manna, sedí vo vynovenej kaviarni v Toweri v bratislavskom Auparku. Na chránenú dielňu nezvyčajné miesto, Manna však s novou prevádzkou skúša nájsť ďalších odberateľov výrobkov. Funguje v Bratislave, vyrába darčekové predmety a občerstvenie. Hlavné mesto sa zdá byť lepším miestom pre chránené dielne, najmä pre vyšší počet firiem a tiež vyššiu kúpyschopnosť obyvateľstva. E. Cséfalvay tvrdí, že konkurenciu cítiť aj medzi chránenými dielňami, hoci si veľakrát pomáhajú. Hlavný problém však vidí v inom. Ak sa aj firmy rozhodnú využívať služby chránenej dielne, nechávajú si to na poslednú chvíľu, na začiatok decembra.

„Niektoré firmy, predovšetkým zo zahraničnou účasťou, chcú s chránenými dielňami spolupracovať, vedia, že je to pre ne aj dobrý marketing. Dajú jej veľkú zákazku, ale neskoro – prídu prvého decembra a potrebujú to do pätnásteho. Pracujeme na tri zmeny, zvyšuje sa riziko. Ale urobiť to, samozrejme, chceme.“ Dve prevádzky, z ktorých jedna je v nákupnom centre, majú vykryť prestoje počas roka, keď objednávky od firiem prichádzajú menej. Ideálne by však podľa riaditeľky Manny bolo, ak by sa s firmami dalo dohodnúť na celoročnej zmluve. Zmizol by stres z potreby rýchlo zohnať peniaze na fungovanie chránenej dielne.

E. Cséfalvay dodáva, že pre firmu je výhodné spolupracovať s chránenými dielňami namiesto platenia pokút aj preto, že urobia dobre dvakrát. „Peniaze dajú chránenej dielni, ktorá z toho žije celý rok, a odmenia zamestnancov nejakým darčekom, ktorý my vyrobíme.“

Pohľad z inej strany

Oslovení majitelia chránených dielní sú jedni z tých, ktorí sa snažia ľuďom s hendikepom pomôcť. Sú však aj opačné prípady. A, žiaľ, je ich mnoho. Fungovanie niektorých „chránených dielní“ popisuje zo svojho pohľadu nepočujúca 28-ročná čitateľka Profitu, ktorá nechcela zverejniť svoje meno. „Všeobecný pohľad mojich známych (ktorí v chránených dielňach pracovali – pozn. Profit) je rovnaký ako môj – ide o obohacovanie sa na postihnutých ľuďoch,“ hovorí na rovinu.

„Začala som tam pracovať, lebo tam bola veľká šanca na zamestnanie postihnutých ľudí, ktorých v bežnej firme nechceli prijať.“ Časom ju však práca prestala napĺňať a potom, keď sa zoznámila aj s realitou toho, ako chránená dielňa zháňala odberateľov a ako na tom majitelia profitovali, dnes konštatuje: „Majiteľ nás vy- užíval, aby si zabezpečil svoje vrecko a nepozeral sa napríklad ani na to, kto je v práci aký šikovný.

Z chránenej dielne po čase odišla. Ak by si dnes mala vyberať znova, dala by prednosť bežnej firme pred chránenou dielňou. Aj preto, že jej hendikep nie je vážny: „Dôvod je jasný – nedoslýchavosť nie je až taký veľký problém, aby sa človek cítil ako menejcenný. Je to také, ako keby niekto nosil okuliare.“ Presvedčila sa však, že ľudia s hendikepom, aj keď je zanedbateľný, prácu získavajú oveľa ťažšie. Ak aj oslovil potenciálneho zamestnávateľa jej životopis s portfóliom prác, ktorým sa venuje, keď na pohovore zistili, že má problémy so sluchom, dali prednosť iným.

Foto - Maňo Štrauch

© 2010 TREND Holding, spol. s r.o.